Okrem práce pre Galériu Miloša Alexandra Bazovského ich spája aj láska k architektúre. Alexandra Mutala, Radka Nedomová a Lucia M. Tóthová sa rozhodli založiť Centrum architektúry Trenčín, aby zvyšovali povedomie ľudí o verejnom priestore či prinášali zabudnuté príbehy stavieb, architektov a architektiek.
Centrum architektúry Trenčín (CAT) je novovzniknutá inštitúcia. Ako vznikla myšlienka ju založiť?
Lucia: Už v roku 2018, kedy sme spolu s Radkou pracovali na vôbec prvej architektonickej výstave, sme zistili, že nám naša spolupráca vyhovuje. Bola to výstava venovaná môjmu starému otcovi, Jánovi Blichovi.
Radka: Galéria má super program súvisiaci so súčasným umením, rozbehnuté vzdelávanie, ale dizajn a architektúra vždy absentovali. Vnímam ich za rovnocenné umeniu. Fond na podporu umenia (FPÚ) práve vyhlásil novú výzvu a s Luckou sme sa podujali spracovať projekt na prípravu budúceho centra. Bolo to však vtedy ešte veľmi abstraktné…
Ani jedna z vás architektúru neštudovala, napriek tomu k nej máte blízko. Čo pre vás znamená?
Alexandra: Architektúra je súčasťou každodenného života. Doslova v nej žijeme, ale často si neuvedomujeme jej hodnotu. Vyrastala som na dedine blízko Trenčianskych Teplíc, mekke funkcionalizmu, a odmala som vnímala vplyv verejného priestoru. Aj moja diplomová práca bola o architektúre Trenčianskych Teplíc. Keď človek spozná príbehy stavieb a ich architektov, uvidí nielen budovu, ale aj jej pozadie.
Radka: Architektúrou a pamiatkovou ochranou som sa zaoberala počas štúdia, no v galerijnej praxi táto téma zostala skôr v ústraní. Vrátila som sa k nej až neskôr vďaka spolupráci s Luciou na výstave jej starého otca. Architektúra je prepojením rácia a umenia, je plná dobrých i horších príkladov, ale každá architektúra je svedectvom svojej doby a treba sa tak na ňu pozerať – v určitom kontexte. Práve tieto rôzne kontexty ma fascinujú a baví ma sprostredkovávať ich ďalej.
Lucia: U nás sa téme nedalo vyhnúť, pochádzam z architektonickej rodiny. Momentálne sa jej venujem teoreticky, pôsobím na Fakulte architektúry v Prahe. Pri väčšine foriem umenia si môžeme vybrať, či ich budeme alebo nebudeme vnímať. Architektúra je niečo, čomu sa nevyhneme, ak chceme vyjsť von na ulicu. Neunikneme jej.
CAT bude sídliť v suteréne Galérie. Prečo práve tam?
Radka: Suterén je výstavný priestor, kde sa dali vystavovať len niektoré sochárske diela či špecifické inštalácie, kvôli vysokej vlhkosti a chladu. S Luckou nám v rámci inštalácie napadlo, že architektúra by sa tam dala prezentovať tiež. Je to kompaktný priestor s tromi miestnosťami, s ktorým sa dá pekne pracovať. Potrebovali sme však v rámci rekonštrukcie zlepšiť podmienky tak, aby sa v malom priestore dalo toho spraviť čo najviac a aby bol súčasťou variabilný a funkčný mobiliár. Odbornú dvojkolovú súťaž vyhral ateliér Gut Gut.
Alexandra: Od februára sú priestory galérie zatvorené, v budove sa aktuálne robia sondy a prípravné práce pre kompletnú rekonštrukciu, dokončenie obnovy sa odhaduje na rok 2026. CAT bude akási expozícia architektúry obnieňajúca sa v pravidelných intervaloch.
V rámci CAT spolupracujete aj s projektom Trenčín 2026. Ako vyzerá vaša spolupráca?
Lucia: Neznie to možno tak pekne ako by mohlo, ale finančná podpora Trenčín 2026 je niečo, vďaka čomu vieme dýchať. Keď narábate s rozpočtom a musíte všetko tlačiť na minimum, je to iné, ako keď môžete premýšľať nad tým, ako to chcete mať a viete, že to tak aj môžete mať. Najmä v časoch, kedy sa na Slovensku deje to, čo sa deje a nemáme budúcnosť ani v FPÚ. Je to pre nás úplná záchrana.
Radka: V čase, keď sme prišli s myšlienkou založenia Centra, podávala sa kandidatúra na Európske hlavné mesto kultúry. Oslovil nás Tomáš Tholt, spolu s ktorým sme túto myšlienku vložili aj do Bid Booku. Následne sa k nám pridala urbanistka Lívia Gažová, ktorá je aj projektovou manažérkou urbanistických projektov Trenčín 2026, a nám sa nič lepšie stať nemohlo. Skvele zapasovala do tímu, je veľmi inšpiratívna a nápomocná.
Alexandra: Musím súhlasiť. Lívia chápe kontext aj myšlienku CAT. Vie, čo je princípom a čo chceme dosiahnuť. Naša spolupráca funguje veľmi dobre. Pre každý začínajúci projekt je spolupráca s Európskym hlavným mestom kultúry obrovskou pomocou. Aj vďaka ich dosahom sa ľudia, ktorí majú chuť objavovať nové veci, rýchlejšie dostanú aj k nám.
Radka: Skvelé je tiež prepojenie a vzájomná spolupráca s Európou v rámci iných centier architektúry, v čom sú tiež nápomocní. Už dnes máme podporu iných medzinárodných partnerov ako Centrum Architektúry vo Varšave (PL), Curatorial research collective (NL) či CAMP Praha (CZ).
Máte za sebou prvú výstavu Nová Dubnica alias Vorošilovo. Prečo ste začali práve týmto mestom?
Alexandra: Poslanie Centra architektúry je nesústrediť sa len na mesto Trenčín, ale na celý región. Nová Dubnica je unikát, ktorý si zaslúži pozornosť, nielen v našom kraji, ale aj celoslovensky. Myslím si, že to dobre zafungovalo aj vrámci festivalu.
Aké boli reakcie verejnosti?
Alexandra: Veľmi veľa otázok bolo práve k výberu mesta. Naše podujatia vrámci Dní architektúry však navštívilo množstvo ľudí, na samotnú prehliadku Novej Dubnice prišlo veľa jej obyvateľov aj ľudí z okolia. Zistenie, že ľudia majú o architektúru a verejný priestor skutočne záujem, dokonca aj v tak malom meste, bolo príjemným prekvapením.
Prečo by sa ľudia mali zaujímať o architektúru, verejný priestor a vôbec o to, ako mesto vyzerá?
Lucia: Keď ľudia niečo poznajú a zžijú sa s tým, potom si to aj chránia, nie je im jedno, čo sa s ich okolím deje. V každom meste je nesmierne dôležité komunitné prepájanie a vzdelávanie obyvateľov pomocou aktivít. Myslím si, že ľudia majú naozaj úprimný záujem o svoje okolie, len im treba dať dobré podnety.
Alexandra: Nadviažem na heslo Európskeho hlavného mesta kultúry – “prebúdzame zvedavosť”. Rozumiem, že nie pre každého je to zaujímavá téma, ale robením osvety si možno aj tí, ktorých téma nezaujíma, nájdu nejaké asociácie či súvislosti a môžu začať vnímať hodnotu architektúry. Dobrou ukážkou je práve Nová Dubnica, kde nám na naše aktivity v rámci festivalu prišli jej dlhoroční obyvatelia, ktorí predtým možno nepoznali jej históriu až tak dobre a vzbudili sme ich záujem. Preto je pre mňa osveta a sprostredkovanie informácií o architektúre asi to najpodstatnejšie.
Máte obľúbené miesta v Trenčíne a okolí?
Lucia: Úplne najradšej mám našu Vodnú elektráreň. Je to technická pamiatka, čo je z architektonického hľadiska žiaľ často obchádzané, zaslúžila by si viac pozornosti.
ODA (Okruhový dom armády) je kontroverzný, no pre mňa zaujímavý skvost. Niečo, čo narušilo pôvodnú urbanistickú štruktúru v centre mesta, výrazný príklad povojnovej architektúry. A nedá mi nespomenúť pre mňa absolútnu srdcovku z dielne môjho starého otca – Dom smútku na Juhu v Trenčíne. Stavba skrýva množstvo detailov a príbehov, o ktorých som ani sama nevedela.
Radka: ODA je konzervou histórie, ktorá je vďaka ministerstvu obrany „zakonzervovaná“ už 40 rokov. Nachádzajú sa v nej neskutočné skvosty. Za zmienku stojí aj Blichov Dom smútku v Zlatovciach. Zbožňujem tú čadičovú dlažbu, celý komplex cintorína je pre mňa veľmi silný. Páči sa mi, kam sa uberá Karpatská ulica. Pochádzam zo sídliska Noviny, vždy sme boli odrezaní od zbytku Trenčína. A síce nie som úplne fanúšikom nového golfového ihriska, ale vďaka nemu je okolie pekne upravené, je to celé priechodné až k druhým stavidlám, pribudlo ihrisko pre deti. Je vidieť, ako sa tam pracuje s verejným priestorom a komunitou, a funguje to.
Vždy ma tiež fascinovali socialistické nákupné centrá ako Družba či Narcis, kde sa spájala obchodná časť s kultúrnou a udržiavala sa tam komunita. Mrzí ma, že dnes sú skôr chátrajúce a ich prvotný účel upadá, i keď vidím snahu na ich resuscitáciu.
Alexandra: Pre mňa je urbanisticky zaujímavá časť medzi Rázusovou a Hodžovou ulicou. Jednak funkčne, ale aj vizuálne je to príjemné a ideálne prostredie na bývanie. Nová Dubnica je moja srdcovka, má zaujímavú, funkčnú architektúru.
Tretím miestom sú pre mňa určite Trenčianske Teplice. Jedným z mnohých skvelých príkladov je budova pošty od architekta Jaques Oblatta, čo je pre mňa taká architektonická detektívka. Bol židovského pôvodu, jedného dňa zmizol, vzhľadom na 30-te roky je zjavné, čo sa asi stalo. Samotná stavba aj jej príbeh má veľké kvality a zaslúži si pozornosť.
Lucia: Nezabudnem, ako sa Mat Slow a Pavel Rat, autori našej vizuálnej identity pri návšteve Trenčína ocitli prvýkrát na námestí a reagovali: „Vau, to vyzerá ako v Bibione!“ (smiech) Boli veľmi milo prekvapení, ako mesto na nich pozitívne vplývalo. Poznajú Bratislavu aj iné slovenské mestá, ale s podobnými pocitmi sa na Slovensku vraj ešte nestretli.
Výstavu Nová Dubnica ste prezentovali ako koncept ideálneho mesta. Je to nejaké jej smerovanie alebo vaša vízia?
Alexandra: Súvisí to s jej vznikom, respektíve s režimom, v ktorom vznikala. Mesto sa stravalo od nuly na holom poli, vrámci konceptu teda bola šanca vyhnúť sa chybám či nánosom minulosti. Vznikalo ako ideálne mesto, ktoré má spĺňať podmienky pre ideálne bývanie, má kompletne naplniť potreby obyvateľov a poskytnúť dostupnosť služieb. Koncept nakoniec nebol úplne naplnený, pretože ešte koncom 60-tych rokov prebiehala výstavba, projekt sa okresával a nie všetky stavby, ktoré mali vzniknúť, nakoniec stoja.
Môže sa podľa vás ešte dnes už existujúce mesto stať ideálnym miestom pre život? Ako v tomto zmysle vnímate Trenčín?
Radka: Nechcem byť negativista, ale Trenčín tak aktuálne nevidím, najmä vzhľadom na dopravnú situáciu. Dajú sa tu však určite vytvoriť, resp. pretvoriť dokonalé štvrte. Mesto Trenčín sa veľmi rýchlo vyvíja a z môjho pohľadu sa jedná o vynikajúce projekty, kde sa dbá na komfort obyvateľov. Existujúce mestá majú svoje historické nánosy či limitujúce pamiatky, Nová Dubnica mala tú výhodu, že sa od základného kameňa budovala nanovo.
Alexandra: V Novej Dubnici mali šancu poučiť sa z chýb iných, napozerať si problematické časti iných miest. Či už v Trenčíne alebo iných existujúcich mestách, veľmi záleží na tom, ako sa vysporiadajú s minulosťou, s nánosom, ktorý tam vždy s nejakou etapou zostane. Páči sa mi, ako s tým pracujú napríklad v Hlavnom meste. Verím, že aj iným mestám by pomohlo, ak by sa viac zohľadňovali a realizovali návrhy mestských architektov a urbanistické riešenia.
Ako by pre vás mal vyzerať ideálny Trenčín?
Radka: Neviem o všetkých projektoch, ktoré sa chystajú. Spomeniem napríklad Hviezdoslavovu ulicu, kde sa teším, že sa dbá na zeleň či oddychové prvky mestského mobiliáru. To tu vždy chýbalo. Centrum Trenčína bolo len jedna dlhá betónová ulica bez tieňa. Po zrevitalizovaní sa centrálne námestie určite zlepšilo, ale vnímam u Trenčanov, že im chýba chuť alebo potreba ísť sa poprechádzať do mesta a kochať sa krásou. Dúfam, že sa to čoskoro zmení a aj vďaka projektu Hviezdoslavova sa obyvateľ pôjde poprechádzať do mesta, oddýchnuť si a kultúrne sa vyžiť.
Alexandra: Je ťažké to v krátkosti definovať. Očami zahraničných návštevníkov, ktorých som mestom prevádzala, ten pohyb v širšom centre bol trošku limitovaný. Na Hviezdoslavovej to už nebolo vizuálne atraktívne tak ako je to možno na námestí alebo v starších uličkách smerom na hrad. Aktuálne prebiehajúca rekonštrukcia určite pomôže rozšíreniu vizuálne atraktívnejšieho centra a najmä jeho kvalitnému a aktívnemu využitiu.
Lucia: Neviem, či to je tým, že tu priamo nežijem, ale Trenčín vnímam veľmi pozitívne. Mám rada jeho architektonickú vrstevnatosť. Pri vstupe do mesta ako prvé človek uvidí hrad či iné dominanty, ktoré majú nepochybne svoje kvality, ale práve to, čomu sa chceme venovať aj vrámci CAT, je často obchádzané. Miesta, ktoré by boli viac komunitné, tie, ktoré nie sú preexponované ako hrad či iné pamiatky. Vrámci CAT chceme objaviť skrytý poklad, ktorý sa pretaví v najlepšom scenári do práce s verejným priestorom. Súčasná premena Bratislavy je dobrým príkladom, podobne to vidím aj u nás. V Trenčíne je naozaj potenciál na prácu s verejným priestorom a myslím si, že vďaka Európskemu hlavnému mestu kultúry sa mesto aj posúva.
Veľmi si cením premenu námestia, je to dobrý príklad toho, ako sa z minimálnych zmien dá vyťažiť maximum. Možno mnohé z nich ľudia ani nezaznamenali, no pre mňa to námestie funguje lepšie. Jedným z cieľov centra je tiež prepojenie mesta s menšími okolitými obcami, čo by ich vzájomne obohatilo. Sú to často naozaj minimálne vzdialenosti, ale akoby existuje bariéra, ktorá im bráni vo vzájomnej návštevnosti. Ak by sa nám toto podarilo do budúcna zmeniť a dokázali by sme lepšie fungovať v rámci kraja, bude to skvelé.
V januári skončila vaša prvá výstava Nová Dubnica vrámci CAT, aké máte najbližšie plány?
Alexandra: Vzhľadom k tomu, že budovu čaká kompletná rekonštrukcia a my sa z nej budeme postupne sťahovať, nemôžeme sa zatiaľ viazať na tento priestor. Aktivity CAT teda zostanú až do 2026 najmä, no nie výlučne v teoretickej rovine.
Radka: Pripravujeme projektový plán na rok 2025 pre Európske hlavné mesto kultúry. Chceli sme na rok 2026 pripraviť prvú výstavu, ktorá bude zastrešovať celý kraj v rámci Európy na tému, ktorá je živá a v spoločnosti rezonujúca. Rozhodli sme sa, že sa chceme venovať teoretickej príprave pamiatkovej starostlivosti v modernej architektúre. Je to niečo, s čím sa potýkame nonstop a týka sa to nás všetkých. Dobrým mementom je príklad bývalej textilnej továrne Merina, ktorú sa i napriek rôznych iniciatívam nepodarilo zachrániť. Uvedomujeme si, že to bude pichanie do osieho hniezda, ale chceli by sme otvoriť oči nepriaznivcom architektúry a ukázať im, čo je moderné a akým spôsobom by sa to malo riešiť. Chceli by sme osloviť viacerých teoretikov na state o budovách či miestach v rámci trenčianskeho kraja, ktoré by si mohli zachovať pamiatkovú ochranu alebo ktoré sa zachrániť nepodarilo. Tie by sme chceli neskôr spojiť do zborníka a z toho čerpať na pripravovanej výstave v 2026.
O Centre architektúry Trenčín
Priestor CAT založili kurátorky Galérie M.A. Bazovského Radka Nedomová a Alexandra Mutala spolu s teoretičkou architektúry Luciou M. Tóthovou. Inštitúcia vzniká s pomocou Trenčín 2026 v suterénnych priestoroch Galérie M. A. Bazovského a zameriava sa na prezentáciu architektúry s dôrazom na Trenčiansky samosprávny kraj. Bude slúžiť všetkým so záujmom o témy lokálnej architektúry a urbanizmu, o zabudnuté príbehy stavieb či architektov, nové trendy i rozvojové projekty, a taktiež rôzne presahy architektúry. CAT sa po vzore iných architektonických centier stane dôležitou komunikačnou platformou medzi verejnosťou a architektonicko-umeleckou scénou. CAT má za sebou prvú úspešnú výstavu Nová Dubnica alias Vorošilovo.
Text a foto: Veronika Š. Pilátová, Trenčín 2026
